Fantastické zvery na A
Acromantula
kategória: XXXXX
Acromantula je obludný pavúk s ôsmimi očami, vie rozprávať ľudskou rečou, pochádza z nepreniknuteľných džunglí Bornea. K jeho charakteristickým znakom patria husté čierne chlpy, ktoré mu pokrývajú celé telo, rozpätie nôh dosahujúce až päť metrov, čeľuste, ktorými acromantula hlasno cvaká, keď je rozrušená alebo nahnevaná, a jedovaté výlučky. Acromantula je mäsožravá a uprednostňuje veľkú korisť. Na zemi tká siete v tvare kupoly. Samica je väčšia ako samec a naraz môže naklásť až sto vajíčok. Sú mäkké a biele a dosahujú veľkosť plážovej lopty. Mladé sa z nich vyliahnu za šesť až osem týždňov. Oddelenie pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov definovalo vajíčka acromantuly ako nepredajný tovar kategórie A, čo znamená, že za ich dovoz alebo predaj sa udeľujú vysoké pokuty.
Tohto zvera údajne vyšľachtili čarodejníci, možno s cieľom, aby strážil čarodejnícke obydlia alebo poklady, ako to u príšer
vytvorených čarami býva1. Napriek vysokej, takmer ľudskej inteligencii acromantulu nemožno vycvičiť a je veľmi nebezpečná pre čarodejníkov i pre muklov. Chýry, že v Škótsku sa objavili skupinu acromantúl sa nepotvrdil.
Tohto zvera údajne vyšľachtili čarodejníci, možno s cieľom, aby strážil čarodejnícke obydlia alebo poklady, ako to u príšer
vytvorených čarami býva1. Napriek vysokej, takmer ľudskej inteligencii acromantulu nemožno vycvičiť a je veľmi nebezpečná pre čarodejníkov i pre muklov. Chýry, že v Škótsku sa objavili skupinu acromantúl sa nepotvrdil.1Zvery schopné rozprávať ľudskou rečou sú zriedka samoukovia. Výnimkou je džarvej. Zákaz experimentálneho chovu začal platiť až v tomto storočí, dávno po tom, ako v roku 1794 zaznamenali prvé výskyty acromantuly.


Auguruj
(známy aj ako írsky fénix)
Kategória: XX
Domovina auguruja je Británia a Írsko, hoci sa občas vyskytuje aj v severnej Európe. Je to chudý, zúbožene vyzerajúci zelenočierny vták, podobný malému a podvyživenému supovi. Je mimoriadne plachý, hniezdi v kríkoch a tŕní, živí sa veľkým hmyzom a drobnými vílami, lieta iba za silného dažďa, inak sa skrýva v hniezde slzovitého tvaru.
Auruguj vydáva výrazný hlboký chvejivý krik, kedysi považovaný za predzvesť smrti. Čarodejníci sa odjakživa vyhýbali hniezdam týchto vtákov zo strachu, že začujú ten zrdcervúci zvuk, a nejeden vraj dostal srdcový záchvat, keď prechádzal okolo krovia a začul kvílenie neviditeľného auguruja2. Trpezlivý výskum však napokon odhalil, že auguruj spieva iba vtedy, keď sa blíži dážď 3. Odvtedy sa augurujovia v domácnostiach s obľubou využívajú na predpovedanie počasia, hoci mnohí ľudia počas zimných mesiacov ťažko znášajú takmer neprestajné kvílenie. Perá augurujov sa nedajú využiť ako brká, pretože odpudzujú atrament.
2O Uricovi Podivínskom je známe, že spával v miestnosti, v ktorej bolo až päťdesiat skrotených augurujov. V jednu mimoriadne vlhkú zimu bol Uric presvedčený, že jeho auguruji toľko kvília preto, lebo už zomrel a teraz je duch. Nato sa pokúšal prechádzať cez múry svojho domu, pri čom "utrpel otras mozgu v trvaní desiatich dní", píše jeho životopisec Radolphus Žalostný.
3Pozri Prečo som nezomrel, keď auguruj nariekal od Gullivera Pokebyho, 1824 (Malá červená knižnica).
3Pozri Prečo som nezomrel, keď auguruj nariekal od Gullivera Pokebyho, 1824 (Malá červená knižnica).