HARRY POTTER
and the Order of the Phoenix
| 1. Hoci výška, do ktorej smie hráč v priebehu zápasu vzlietnuť, nie je obmedzená, nesmie pritom prekročiť čiary vymedzujúce obvod ihriska. V prípade, že niekto z hráčov vyletí do autu, musí jeho tím odovzdať prehadzovačku súperovmu družstvu. |
| 2. Kapitán družstva si môže pomocou dohovoreného signálu vyžiadať od rozhodcu "oddychový čas". Iba počas neho sa môžu hráči nohami dotknúť zeme. Oddychový čas je možné predĺžiť až na dve hodiny v prípade, že zápas trvá viac ako dvanásť hodín. Ak sa po týchto dvoch družstvo nevráti na ihrisko, je diskvalifikované. |
| 3. Rozhodca môže proti niektorému z družstiev nariadiť trestné strieľanie. Triafač, ktorý strieľa, letí z centrálneho kruhu k bránkovisku. Všetci ostatní hráči s výnimkov súperovho strážcu sú počas trestného strieľania povinní zostať na boku ihriska. |
| 4. Prehadzovačku možno inému hráčovi vytrhnúť z rúk akýmkoľvek spôsobom, za žiadnych okolností však nie je dovolené, aby hráč chytal súpera za akúkoľvek časť tela. |
| 5. V prípade zranenia nemožno zraneného hráča nahradiť iným. Družstvo musí pokračovať v hre bez neho. |
| 6. Hráči si môžu vziať so sebou na irhisko prútiky (právo nosiť prútik pri sebe za všetkých okolností vyhlásila Medzinárodná konfederácia čarodejníkov v roku 1692, teda v čase najväčšieho prenasledovania zo strany muklov, keď sa čarodejníci chystali prejsť do ilegality), no v nijakom prípade ich však nesmú použiť proti členom súperovho družstva, proti ich metlám, proti rozhodcovi či ktorejkoľvek lopte ani proti divákom. |
| 7. Metlobalový zápas sa končí až vtedy, keď jeden zo stíhačov chytí ohnivú strelu alebo vtedy, keď sa na tom dohodnú kapitáni oboch družstiev. |
Prehadzovačka: Ako vieme z denníka Gertie Keddleovej, prehadzovačky sa od samého počiatku vyrábali z kože. Prehadzovačka ako jediná z metlobalových lôpt nebola pôvodne očarovaná: bola to jednoducho zošívaná kožená guľa, často so slučkou (pozri obrázok), pretože sa musela chytať i hádzať jednou rukou. Niektoré staré prehadzovačky mali úchytné jamky na prsty. Potreba slučky či úchytiek však vymizla po roku 1875, keď sa vynašli chytacie kúzla, pomocou ktorých je strelec schopný očarovanú loptu ovládať len jednou rukou aj bez potrebných pomôcok.
Zachariáš Mrzút opisuje metlobalové ihrisko 14. storočia ako ihrisko oválneho tvaru, stopäťdesiat metrov dlhé a dvadsaťštyri metrov široké s malým centrálnym kruhom (o priemere približne šesťdesiat centimetrov) uprostred. Hovorí aj to, že rozhodca (alebo metlarbiter, ako sa táto osoba v tých časoch nazývala) priniesol všetky štyri lopty do centrálneho kruhu a štrnásť hráčov sa rozostavilo okolo neho. Len čo lopty vypustili (prehadzovačku vyhadzoval sám rozhdoca - pozri ďalej "prehadzovačka"), hráči sa okamžite vzniesli do vzduchu. Ako bránky v Mrzútových časoch slúžili veľké koše na stožiaroch (pozri obrázok). 